Naše trápenie sa začalo 3. júla asi o štvrtej poobede. Ja som chytila mierny šok pri pohľade do autobusu pretože sa tam akýmsi omylom dostala moja profka zo školy. A to som si myslela, že je to to najhoršie čo ma čaká.
Najprv nás vegetne nasťahovali do stiesnenej izby so 40 posteľami. mne to vôbec neprekážalo, veď nie som žiadna fajnovka :-) podstatné pre mňa bolo, že vedúce sa vyvaľovali v inej izbe. Prvú noc som vydržala so svojou spoluležiacou v jednej posteli, no potom sa mi zapáčilo spať medzi dvoma chalanmi, s mojím drahým a jeho kamošom ivanom. týmto sa mu chcem aj ospravedlniť za neustále slintanie na jeho ruku, no keď je človek pernamentne natrepaný, moc si neuvedomuje čo robí a to hlavne v noci.
A potom prišli tie kruté rána. Vďaka mojej alergii na kvasinky tzn. aj na víno, pivo a byliňaky som vyzerala ako týždeň po smrti. Len bez červíkov. Naše milované vedúce celý čas len fajčili a vyhadzovali mi ťažko nazbierané zelené meruňky. Každé poobedie sme zmokli a potom opäť makali. No čo, šak niečo vydržíme.
A opäť prišiel čarokrásny večer a pravidelná návšteva krčmy, alebo sklípku. A opäť moje obľúbené...už nebudem piť. a potom ďalšie slintanie, tentoraz na matúšovu ruku- presťahovali nás do izby s poschodovými posteľami.
Napriek hroznému počasiu, príšernému jedlu a ešte horšiemu platu mi to stálo za to... kôli skvelej partii, kôli tým ľuďom ktorí tam boli a vydržali statočne do konca/až na pár obetí vratkého rebríka/
PRIHLÁS SA
