Potichu kráčala opustenou cestou plnou mlák. Nechcela vzbudzovať pozornosť, túžila byť neviditeľná a nepočutá. Žila vo vlastnom svete , plnom ticha a skrytej bolesti.

Obloha mala zvláštnu oceľovomodrú farbu, no ona ničomu nevenovala pozornosť. Občas kopla do nevinného kamienka, ktorý jej skrížil cestu. Na okraji lesa vopchala ruku do vrecka a nedočkavo pomädlila malú farebnú krabičku. Bolo chladno 
a len pred malou chvíľou prestalo pršať, no ona odhodlane vošla do lesa a kráčala popri malom potôčiku.

Zastavila. Prišla na svoje útočisko. Prešla na breh potoka a sadla si na malý mostík. Nohy jej viseli z mosta, až sa špičkami tenisiek dotýkala vodnej hladiny. Z vrecka bundy vytiahla krabičku cigariet a jednu si vložila do úst. na okamih zaváhala a vybrala ju. Zahnala čierne myšlienky a vytiahla zapaľovač. Pozorne sledovala malú bielu vec v ruke a zapálila jej koniec. Vzápätí vdýchla výdatnú dávku dymu do pľúc, zaklonila hlavu a prudko ho vydýchla. Zazdalo sa jej, že ho vidí. Jeho. Jeho oči. Ústa. Dym z cigarety sa tajomne vznášal nad mostom a pomaly sa rozplýval medzi konármi stromov.

Vlasy mala kvôli lejaku výdatne mokré. Šteklili ju na lícach i krku a občas jej dole bradou stiekla kvapka vody a zmizla z jej ružovej pokožky. Vyparila sa.

Pomaly a sústredene púšťala dym do pľúc. Cítila ho, ako jej prúdi celou hruďou a nechápala. Prečo fajčí. Znechutene pozrela na nedofajčenú cigaretu a hodila ju do vody. Tá zlovestne zasyčala a zmizla v prúde potoka. Vzdychla si a vytiahla ďalšiu cigaretu. Hodila ju do vody. Po jednej vyhádzala celú krabičku a tú nechala umrieť v plameňoch ružového zapaľovača. Popol zmietla do vody a hrala sa so strieborným náramkom, ktorý dostala od 
mamy. Dala jej ho pred rokom. A na druhý deň zomrela. Zrazu. Ticho odišla a nechala ju 
samú. Nezazlievala jej to. Mama chcela zostať, no nemohla. Trápilo ju to. Ani po roku si nevedela zvyknúť, že tu nie je.

Pred mesiacom to bolo ešte celkom znesiteľné, lebo tu bol ON. Aj on ju však opustil.. Ale jemu to zazlievala. Mohol ostať, no nechcel. Bez slova odišiel. Dlho ho nevidela, no odrazu sa jej zazdalo, že cíti jeho vôňu. Dokonale ju poznala.

Do belasých očí jej po prvý raz vstúpili slzy. Nikdy neplakala. Neplakala, keď ju ako malé dievčatko opustil otec. Neplakala, keď jej mačku zrazilo auto. Neplakala, keď jej zomrela mama. Neplakala ani vtedy, keď ju opustil. ON. A teraz plače. Prečo? Utrela si mokrú cestičku od slzy a postavila sa.

Bol tam. ON. Ticho stál pár milimetrov od nej. Nechápala, ako sa tam dostal, chcela sa ho to opýtať, no odrazu nedokázala prehovoriť.

Pozeral na ňu tými svojimi neznesiteľne hnedými očami a pohľadom skúmal jej tvár. Bola krásna, to nemohol poprieť. No niečo jej chýbalo. Radosť zo života, ktorá žiarila z tváre každého človeka v jej veku a ktorú jej vzal sám život.

Konečne prehovoril. "Prepáč, že som odišiel bez rozlučky." Opäť ticho. Neznesiteľné ticho, ktoré sa ozývalo v celom lese a ktoré sa dievčaťu zarývalo hlboko pod kožu. Napäto čakala na vysvetlenie, túžila po hlúpej výhovorke, jednoducho potrebovala v niečo veriť. No on sa nenamáhal. Pokračoval. "Našiel som si inú. je múdra. je pekná..a milá..a..." Stíchol. "Fajn." Na viac sa nezmohla. Prečo jej to robí? Nezdalo sa jej to veľmi férové. Tušila, že toto len tak neprejde. Bolelo to. 

S vypätím síl a zmorená zvyškami lásky doňho silno sotila, až uskočil dozadu.Prešla popred neho po mostíku a túžila po hluku. Ticha mala plné zuby. Pridala do kroku. V hlave jej zneli tie odporné slová. Pred očami mala odchádzajúceho otca, všetky hlúposti, čo narobila. Videla smrť, ktorá sa vznášala okolo nej a bezočivo sa jej škerila do tváre. keď jej myšlienky zaleteli k mŕtvej matke a zrazenej mačke ležiacej v kaluži krvi, stála už na veľkom moste, ktorý viedol ponad koľaje. Začalo popŕchať. Kvapky dažďa jej stekali po rozhorúčenej tvári ružovej od rýchleho kroku. Nahla sa cez vysoké zábradlie mosta a pozrela dolu. Rukou siahla do vrecka a uprela zrak do dlane na ružový zapaľovač. Czápätí letel z mosta a pri dotyku so zemou sa roztrieštil na stovky ružových úlomkov.

Vyštverala sa na hrubé zábradlie a vzpriamila sa. Vždy mala dobrú rovnováhu. S hrdo vystrčenou bradou hľadela na prázdnu vlakovú stanicu.Špičky tenisiek jej prevísali cez zábradlie. Spomenula si na jeho oči a zatočila sa 
jej hlava. Odrazu pocítila úžasnú ĺahkosť a umierala s jeho menom na perách. Onedlho uvidí ďalšiu tvár, ktorú tak ľúbila. Smrť je už raz taká. A ona ten boj o život prehrala.

Prístupov 3021

Kvalita článku